Dvadsaťsedem

Vo vyspelých krajinách už homosexualita dávno nie je tabu, takže táto téma sa často objavuje aj vo filmoch. Avšak slovenskí filmári sú pomerne zdržanliví a tak prakticky jediný slovenský film, ktorý sa touto témou zaoberal dôslednejšie, vznikol ešte v roku 2001. Volal sa Hana a jej bratia a jeho scenáristom a režisérom bol Vladimír Adásek. Odvtedy žiadny hraný film s gay tematikou nevznikol.

Až dnes, po 24 rokoch, pripravuje mladý režisér, scenárista a herec Gregor Valentovič snímku Dvadsaťsedem. Ústrednou postavou príbehu je Dávid (27), suplujúci učiteľ angličtiny na katolíckej strednej škole, ktorú kedysi navštevoval. Hoci Dávid sa už dávno vyoutoval ako gay, stále žije tak trochu dvojaký život: kým pred priateľmi dokáže byť sám sebou, na verejnosti a aj v práci sa stále kontroluje a snaží sa prispôsobiť predstave heteronormatívnej spoločnosti. 

O pripravovanom filme nám priamo na filmovom placi viac povedal jeho scenárista, režisér a zároveň predstaviteľ hlavnej postavy Gregor Valentovič.

GV: Téma filmu je rekonštrukcia identity hlavného hrdinu Dávida, ktorý si prešiel ťažkým obdobím v čase svojej puberty. Vtedy zažil šikanu a po rokoch zisťuje, že tá šikana má ešte stále následky na jeho správanie, na to, ako rieši každodenné situácie a ako sa správa ku svojim priateľom a priateľkám.

Myslím, že je to veľmi aktuálny príbeh o pomeroch nielen na súčasnom Slovensku, ale aj v strednej Európe. Je to príbeh človeka, ktorý je príslušník menšiny, ale zároveň má obavu patriť ku queer komunite, lebo nechce mať nálepku, ktorá mu podľa neho škodí, ubližuje. Ale postupne zisťuje, že mu neubližuje tá nálepka, ale tá minulosť, ktorá sa s ním ťahá dodnes. A snaží sa odstraňovať tie negatívne nánosy z minulosti. 

Bolo pre vás náročné rozhodnúť sa, že vy ako gay svoj celovečerný debut zameriate na túto citlivú tému?

Nemal som absolútne žiadnu dilemu natočiť túto tému ako svoj prvý celovečerný film.  Pretože jednak som filmy s queer tematikou točil počas štúdia na VŠMU, s ktorými som dosiahol celkom príjemné úspechy – napr. na filmovom festivale v Karlových Varoch alebo vo Francúzsku na festivale mladých talentov. Oba filmy, ktoré som prezentoval na týchto festivaloch, boli v podstate zamerané na hrdinu z queer komunity.

Ja som podobne ako Dávid, hrdina tohoto môjho nového filmu, dlhé roky svoju identitu gaya vymazával, aby som svoje okolie v úvodzovkách „neotravoval“. Ale v istom veku som si povedal, že pre mňa nemá význam robiť nič iné, ako príbehy ľudí z queer komunity. Pretože táto téma sa v slovenských filmoch s výnimkou Adáskovho titulu spred 32 rokov objavuje len okrajovo – v dokumentárnych alebo hybridných žánroch. Ale v hranej tvorbe sa queer ľudia objavujú len ako vedľajšie postavy, často s karikujúcimi a komickými prvkami.

A ja si myslím, že queer ľudia na Slovensku si zaslúžia dôstojnú reprezentáciu. Tá je extrémne dôležitá pre zdravý vývoj queer jednotlivcov, ale aj pre zdravý vývoj celej spoločnosti. Pretože mnohí queer ľudia na Slovensku majú pocit, že sú neviditeľní, že sú fyzicky vymazávaní z priestoru. Napokon, v skutočnosti aj vymazávaní sú, o čom nás presvedčila tragédia v Teplárni. Takže mám veľkú radosť, že prinesieme na plátna kín film, aký tu určite ešte nebol, ktorý sa odohráva v bratislavských lokáciách, ale zároveň je to výsostne univerzálny príbeh mladých ľudí, ktorí si prechádzajú rôznymi problémami. 

Totiž nie je to len Dávid, ale je to aj jeho najlepšia kamarátka,  ktorá bola do Dávida dlho zaľúbená a tiež prechádza nejakým poznaním, že takýto vzťah je pre ňu toxický. 

Ste nielen scenáristom a režisérom filmu, ale tu aj hráte hlavnú postavu. Bolo to vaše rozhodnutie od začiatku? Mali ste predtým nejaké herecké skúsenosti?

Pôvodne som neuvažoval byť protagonistom filmu, pretože ja nie som vyštudovaný herec, vyštudoval som réžiu. Ale po rôznych zmenách v projekte – okrem iných aj v zmenách v rozpočte –  sme s producentkou Katkou Tomkovou prišli k názoru, že by to možno šlo. Najmä  keď je to príbeh inšpirovaný práve mojím životom. Ale nie je to autobiografia, je to ako sa hovorí – autofikcia. 

Ako vás baví byť na placi režisérom aj hercom?

Oslovilo ma to. Samozrejme, je ľahšie hrať seba, než nejakého povedzme policajta. Ale je to náročné z praktického hľadiska – chvíľu som pred kamerou, chvíľu za kamerou, takže na nakrútenie scény treba dvakrát toľko času. My sme počas prípravy natočili krátku ukážku, ktorú sme prezentovali v rámci našej žiadosti o grant na Audiovizuálnom fonde. Grant sme dostali, takže to ma povzbudilo aj v mojej hereckej úlohe. Ale ten môj výkon napokon najlepšie posúdia diváci. Náš film by mal prísť do kina v roku 2026.

Film Dvadsaťsedem je už postprodukcii, ale režisér Gregor Valentovič medzitým už roztočil ďalší projekt – o slávnom slovenskom krasokorčuliarovi Ondrejovi Nepelovi.