MILOTA

Koncom apríla vstúpil do slovenských kín dokumentárny film o Milote Havránkovej, ikonickej slovenskej fotografke a pedagogičke fotografie. Jej osobitý a autentický prístup k životu, tvorbe a vzťahom je v ňom zachytený rozmanitými filmovými postupmi, čo veľmi dobre vystihuje Milotino prirodzené prechádzanie medzi jednotlivými zložkami tvoriacimi jej svet. Snímka sa nepokúša túto emóciu opísať či pomenovať, necháva sa ňou priamo ovplyvniť a divákovi tak umožňuje prežiť túto čistú autenticitu tiež. Film je nazvaný jednoducho MILOTA.

“Nikdy nie som schopná dopredu premýšľať, fotím úplne intuitívne, a potom začínam hľadať nejakú kontinuitu.” Tak popisuje vo filme Milota Havránková svoj prístup k tvorbe. Hoci sa zdá byť založený na sebadôvere, snímka odhaľuje trochu odlišné korene tejto “metódy”.

Narodená v roku 1945 v Košiciach, ku fotografii sa dostala viac-menej náhodou, pôvodne túžila po maľbe. Po vyštudovaní bratislavskej ŠUP-ky pokračovala na pražskej FAMU a slobodná atmosféra šesťdesiatych rokov ju silno poznačila. V tomto období však prežila nielen intenzívne nasávanie, ale aj vážnu osobnú krízu, keď jej hypercitlivosť spravila zo sveta nemožný rébus, ktorý bez prestania produkuje otázky bez odpovedí. Cestou von bola fotografia, presnejšie povedané – fotenie.

Po návrate do Bratislavy sa ním začala čoraz viac realizovať bez ohľadu na dobové okolnosti. Jednoducho fotila. Keď neskôr začala učiť na ŠUP-ke, tento jednoduchý prístup k veľkej odvahe odhaľovala aj svojim študentom. Založila si rodinu a hranice medzi prácou, súkromím, povinnosťami definitívne vymazala – jednoducho sa pokúšala byť v každom okamihu otvorená a autentická. Jej deti sa vo filme zhodujú, že žije vo vlastnom svete, zároveň však spomínajú, že keď bolo treba, vždy tam bola, nič ako matka nezanedbala. Aj v tomto bola priekopníčka, ktorá v uzavretej spoločnosti popri rodine nevídane slobodne a intenzívne rozvíjala svoju pracovnú aj umeleckú “kariéru”. Bola jednoducho sama sebou. MILOTA.

Vytváranie

Film tieto rôzne roviny, v ktorých sa Milotin život odohráva, spracúva pomocou rôznych filmových postupov – rovnako, ako sa Milota nebála experimentovať vo vlastnom živote a tvorbe. Pred divákom tak defilujú súčasné farebné aj archívne čiernobiele zábery, civilné scény z rodinného stretnutia aj nemé snímky zachytávajúce jej tvorivý proces. Snímka nevyužíva klasické dramaturgické postupy, gradáciu, dramatický oblúk, vlastne sa nesnaží zaujať. Namiesto toho s ňou divák môže prežiť rovnako tvorivých (a trochu snových) sedemdesiat minút, akých by prežil v Milotinom svete. Jednotlivé dramaturgické zložky, scény a zábery sú rovnocenné, každá rovnako patrí do Milotinho života a teda aj do filmu o nej.

Zásadná pre film bola strižňa, kde z rôznorodých materiálov film vznikol (analogická, pritom nepriama úmera k vzniku Milotiných inscenovaných fotografií). Dá sa z neho vystúpiť a znova sa doň vrátiť, práve tak, ako Milota neustále vystupuje zo a vstupuje do takzvanej reality (skrátka Ufo, ako ju volali študenti). Divák má takto možnosť prežiť práve tú autenticitu, ktorá Milote umožnila prežiť intenzívny život, a ktorou sa inšpirovali aj tvorcovia filmu – v tomto prípade kameramani a strihači, sami seba označujúci jednoducho ako kolektív. Pod scenár je podpísaná Tereza Oľhová, minimalistickou snovou hudbou film doprevádza Katarína Malíková.

Trailer filmu MILOTA:

Milotin svet

Na začiatku vzniku filmu MILOTA bola producentka Lívia Filusová a jej presvedčenie o tom, že u nás a priamo medzi nami existuje veľa výnimočných žien, ktoré sú právom uznávané a predsa nedocenené. Milota chystala svoju poslednú veľkú výstavu Modrá strecha, realizovanú v roku 2024. Táto výstava pre ňu bola zásadnou, mala akosi definitívne a naposledy vyjadriť, čím (asi) je, s odkazom na špecifické miesto: modrá strecha je strecha Milotinej chalupy v osade Sedmák, a zároveň tá nezmerná obloha nad ňou, ktorá ale tvorivým ľuďom poskytuje aj slobodu, aj domov – a je všade. Toto načasovanie bolo pre námet ideálne a počas štyroch rokov tak filmový štáb navštevoval Milotu a jej rodinu, cestoval s ňou na návštevu pražskej FAMU, vyberal vhodné filmy z Milotinho archívu, a viedol rozhovory s jej bývalými študentmi ale hlavne jej rodinou. K už existujúcim materiálom sa tak pridali nové a tie rodinné predstavujú obzvlášť zaujímavý príspevok k téme Milota. Interakcie medzi ňou a jej deťmi sú totiž hyperprirodzené, mieša sa v nich obdiv (aj napriek dávno dosiahnutej dospelosti) detí k svojmu rodičovi, aj starostlivosť – zasnené Ufo je menej praktické a roly sú občas vymenené.

Hoci sa jedná o členov jednej rodiny, je silno cítiť vzájomnú radosť z toho, že sa môžu vo svojich životoch v prenesenom slova zmysle vzájomne navštevovať. V spomienkach na svoje detstvo Milota rozpráva o tom, ako sa zatvárala do svojej izby, a neskôr zase spomína, ako ju v manželstve obmedzovalo zdieľanie rodinného bytu a izba jej naopak bola primalá. Jej deti zase spomínajú, že v ich byte vybrala z pántov všetky dvere – tak, ako prirodzene sa pohybovala medzi svojimi svetmi, potrebovala sa aj v priestore – okrem tých detských.

Rozhovor Lívia Filusová, producentka filmu: https://kinorama.sk/pulz/milota/

Prirodzené vedenie

Tento rešpekt pred hranicami ostatných v kontexte svojej vlastnej autenticity z Miloty robil nielen obdivovanú matku, ale aj milovanú pedagogičku. Stála pri zrode slovenskej fotografickej Novej vlny a jej žiaci sú dnes sami dávno renomovaní umelci a pedagógovia. Napriek reálnemu dopadu na ich životy pre nich Milota ostáva ikonou, hoci blízkou na dotyk.

“Hlavne ten posun. Lebo niekedy som potrebovala aby ma niekto vyprovokoval k niečomu, to bolo jedno či to je dobré alebo nie, ale proste aby som sa nejakým spôsobom posúvala.” Týmito slovami Milota počas svojej návštevy FAMU popisuje, čo pre ňu ako žiačku bolo od pedagóga najdôležitejšie. Tak, ako bez (seba)hodnotenia prechádza životom a premieňa ho na tvorbu, prešiel aj tvorivý kolektív procesom vzniku filmu a divák má možnosť prejsť filmom a Milotiným svetom. Tá modrá strecha je totiž skutočne všade a netreba sa jej nekonečnosti báť. Jej existencia neznamená nič iné, než že pod ňou môžeme byť slobodní.