Posledný Hebrej z Hlohovca – film o pamäti, identite a odvahe objavovať stratené osobnosti našej histórie

Dokumentárnych filmov mapujúcich minulosť Slovenska nie je nikdy dosť. Slovensko je pomerne rôznorodá krajina, a aj tá istá téma vie naprieč regiónmi priniesť divákovi niečo neopakované. Režisér a scenárista Arnold Kojnok sa vo svojom novom filme “Posledný Hebrej z Hlohovca” takto vracia na juhozápadné Slovensko.

Trocha histórie

Ako mnoho iných slovenských miest, aj mesto Hlohovec bolo do druhej svetovej vojny domovom lokálnej židovskej komunity. Usadená a prítomná počas rôznych spoločenských usporiadaní, jazykových, náboženských a spoločenských politík, bola súčasťou mesta až do druhej svetovej vojny, teda do zničenia väčšiny židovských komunít v Strednej Európe, a teda aj v Hlohovci.

Krajiny, ktoré sa ocitli za železnou oponou, prudkú zmenu v štruktúre obyvateľstva zažili následne druhýkrát. Jeden autoritársky režim vystriedal druhý, a oba potláčali náboženskú slobodu. V snahe odstrániť odlišnosť šli oba tieto režimy, hoci každý svojím spôsobom, aj za hranicu náboženstva, až k tým najosobnejším slobodám a sebaurčeniu. Ako následok, židovská komunita a vôbec prítomnosť židovského elementu v meste Hlohovec prestala existovať, a jej členovia a ich potomkovia dnes žijú prevažne v zahraničí.

Minulosť ako strom

Práve o týchto nenávratných zmenách rozpráva nový dokumentárny film Arnolda Kojnoka “Posledný Hebrej z Hlohovca”. Jeho ústredným dramaturgickým motívom je Jozef Neumann, narodený po vojne v roku 1946 do praktikujúcej židovskej rodiny. Bol zároveň posledným človekom, ktorý v hlohoveckej synagóge, zbúranej v roku 1960, podstúpil svätosť Bar Micva, teda symbolický vstup do dospelosti. Spolu s ním opisujú minulosť, možnosti aj vzťah súčasnej miestnej menšiny k nim iné osobnosti, ktorých minulosť je nejakým spôsobom spätá s hlohoveckou židovskou komunitou. Medzi nimi sú sochár Jaroslav Róna, lekárka Mira Klein, profesor Juraj Stern či herečka a režisérka Dalia Shimko.

Hlavná línia filmu sa tak postupne rozrastá a zachytáva ľudské príbehy nielen ako malé osudy vo víre histórie, ale aj ako malé osudy, ktoré dohromady históriu tvoria. Protagonisti filmu sú napriek jednému spoločnému menovateľovi s Hlohovcom spätí rôznym spôsobom – niektorí osobne, iní skrze predkov, niektorí týchto predkov poznali osobne, iní svoju minulosť poznajú len z rozprávania. Postupne opisujú svoje individuálne osudy – holokaust, nezištnú pomoc známych aj neznámych, prijatie či neprijatie obyvateľmi mesta po svojom návrate z koncentračného tábora, komplikovaný a odmietaním poznačený vzťah k vlasti či túžbu po novej, a napokon aj vzťah k Slovensku po rokoch či skrz viacgeneračnú skúsenosť.

Tieto pocity sú rôznorodé a ako celok je tak film viac než len úvahou o tom, že niečo bolo a zaniklo. Svojím spôsobom vytvára a zobrazuje novú komunitu spojenú minulosťou a ochotou prijať túto minulosť ako súčasť seba. Pripomína tak, že komunita nemusí byť vytvorená len niečím, čo človek dostal do vienka, ale v prvom rade našou schopnosťou otvoriť sa a nachádzať v našom individuálnom prežívaní niečo, čo môžeme zdieľať s inými, a tak sa spojiť.

Trailer filmu Posledný Hebrej z Hlohovca:

O nich pre nás

Snímka vznikala päť rokov v úzkej spolupráci s mestom Hlohovec, kde sa aj 2. apríla 2026 konala jej premiéra. Filmový námet prišiel od producentky Dany Sobotovičovej, ktorá oslovila režiséra Arnolda Kojnoka. Ten sa o historické a sociálne témy zaujíma dlhodobo. Okrem rozhovorov s protagonistami je film doplnený cennými archívnymi materiálmi a tak je darom aj pre všetkých Hlohovčanov alebo jednoducho tých, ktorí majú radi históriu. Režijne a autorsky tak zároveň k filmu prispel aj strihač Pavol Palárik.

Arnold Kojnok pripomína, ako rýchlo hlohovecká židovská komunita zmizla, ako málo stôp po nej zostalo, a ako je dnes zabudnutá. Toto zabudnutie je o to rozporuplnejšie, že aj mnohí jej členovia či ich potomkovia sa nevnímajú cez prizmu vierovyznania.

Ako povedala Dana Sobotovičová, cieľom filmu však nie len divákom pripomenúť už neexistujúcu komunitu. Je to aj možnosť zamyslieť sa nad súčasným Hlohovcom. Nad tým, do akej miery sa jeho pestrá minulosť prejavuje v súčasnosti, a ako by jeho obyvateľov táto pestrosť, znovuobjavená a prijatá, mohla obohatiť. Dokument “Posledný Hebrej z Hlohovca” tak pripomenutím zabudnutej minulosti zároveň otvára otázku našej prítomnosti. Taká, na akú sme zvyknutí, sa nám môže zdať dostačujúca, no možno v snahe o jej homogénnosť zbytočne ignorujeme možnosti vyplývajúce z individuálnosti a rôznorodosti.

Minulosť – individuálna či spoločná?

Pri pohľade do minulosti často cítime ľútosť nad tým, čo bolo a mohlo byť, v prítomnosti však nie vždy máme odvahu konať otvorene. Ako hovorí jeden z protagonistov filmu: “Koľko zaujímavých ľudí by mal človek v príbuzenstve, keby ich nevyvraždili.” Dokumentárny film „Posledný Hebrej z Hlohovca“ nenápadne podčiarkuje, aké obohatenie prináša odvaha objavovať takéto zaujímavé osobnosti naprieč zdanlivým spoločenským rozdielom. Aké oslobodzujúce by bolo dokázať chápať aj občiansku komunitu ako takéto široké príbuzenstvo. Pretože prítomnosť, ako si ju vytvárame, bude jedného dňa minulosťou, a budeme z nej čerpať to, čo sme do nej mali odvahu vložiť.