Anna

Režisér, scenárista a producent Marko Škop nakrúca svoj tretí celovečerný film s názvom ANNA. Podobne ako dve predchádzajúce snímky EVA NOVÁ a NECH JE SVETLO aj ANNA pracuje s témou rodinnej drámy. V rozhovore s režisérom sme sa spýtali, či je táto tematická príbuznosť zámerom.

Je to isté uzavretie pomyselnej trilógie na tému komplikovaných vzťahov medzi rodičmi a deťmi. Tentokrát je to medzi dcérou a mamou, ktoré majú nezdravý, možno by sa dalo povedať až toxický vzťah.

Hlavnou hrdinkou je 30 ročná mladá žena, ktorá by veľmi chcela nájsť lásku v živote a len nevie, ako na to. Ona je lekárka a pracuje v nemocnici a tam sa stretne s terminálne chorým pacientom a jeho manželkou, ktorí zažívajú niečo, čo by som nazval čistá láska. Niečo, čo našu hlavnú hrdinku zasiahne a umožní jej nadýchnuť sa. Priestor na to, aby niečo vo svojom živote zmenila a aby sa oslobodila.

Film sa dotýka aj niečoho, čo by som nazval transgeneračnou traumou. Alebo chladnou výchovou. Film si kladie otázku, že čo môžeme my v našich životoch zmeniť, aby sme sa v tej novej, ďalšej generácii ako rodičia správali zrelšie, aby aj tí naši potomkovia potom boli zasa zrelší k svojim deťom. 

Možno teda povedať, že si minulosť neidealizujete a nie ste zástanca často znejúceho povzdychu, že kedysi bolo všetko lepšie a že medziľudské vzťahy sú stále horšie. 

Samozrejme, že každá doba, v ktorej žijeme, na nás výrazne vplýva. Ale ja si myslím, že taká téma samoľúbosti alebo až narcizmu je večná. Tieto ľudské vlastnosti sú tu od praveku a to je jedna z hlavných tém nášho filmu. To sústredenie sa na seba – veď cez vzťah k druhému často prejavujeme vlastne sebalásku. A čistá láska je, keď bezpodmienečne ľúbim toho druhého, bez ohľadu na to, či on mne dáva to, čo potrebujem ja.

Veľa filmov začína titulkom: „Tento príbeh je nakrútený podľa skutočných udalostí“. Avšak všetci vieme, že finálna podoba je vždy kombináciou autorského vnímania reality a fikcie. Ako je to pri filme ANNA?

Samozrejme, že aj tu nájdeme reflexiu na moje autentické zážitky. Podstatná je však  tvorba dramatického príbehu, takže sú tam samozrejme aj scény, ktoré sme si spolu so scenáristkou Zuzanou Liovou vymysleli alebo domysleli pre tú výpoveď, o ktorú nám ide. Verím, že náš film, aj keď hovorí o relatívne náročných témach, že ľudí zasiahne, že ich táto téma bude zaujímať a že ich náš príbeh osloví.

Ako pri každom filme, ktorý robím, sa snažím myslieť na diváka. To znamená, aby ten príbeh komunikoval, aby zasiahol. Ale primárne v mojich autorských výpovediach nikdy nešlo o zábavu, ale skôr o to, priviesť publikum k  rozmýšľaniu, k zamysleniu sa nad nejakými aspektami života, s ktorými sa možno stretli, ale nemali priestor sa nad nimi hlbšie zamyslieť. Aby sa v ňom možno spoznali alebo spoznali niečo, čo videli vo svojom okolí a aby ich to priviedlo k nejakej úvahe, možno aj drobnej zmene vo vlastnom živote. 

Hlavnú postavu Anny hrá Jana Kovalčiková, ktorá sa stala populárna najmä komickými úlohami a tak nás zaujímalo, či ju neprekvapila ponuka hrať výsostne dramatickú úlohu Anny.

Prekvapilo ma to, ale potešila som sa, lebo toto je naozaj veľká dramatická postava. Annu považujú mnohí v jej okolí za čudné stvorenie, ale ja by som povedala, že ona sa snaží správať normálne, len to ešte celkom nedokáže. Lebo asi tie vzorce, ktoré zažívala v rodine boli nenormálne alebo nedostatočné v rámci nejakej lásky.

Čiže ona sa snaží a hľadá ten spôsob, ako sa správať normálne, ako si hľadať blízkosť k ľuďom a robí to cez také rôzne spôsoby. My sme si to nazvali tak pracovne, že sa takto hľadá a pozoruje, ako dokážu fungovať tie medziľudské vzťahy, ktoré sú naozaj úprimné a vrúcne.  

Väčšinu konfliktov na tomto svete má na vine ľudský egoizmus. Kto je v tomto filme egoista? 

To je veľmi ťažká otázka, lebo myslím si, že nikto tu nie je nejaký prvoplánový sebec.  Oni si to podľa mňa tie postavy ani neuvedomujú, že sa správajú sebecky. Ale vždy sa v živote dá niečo zmeniť, keď človek chce, alebo keď začne vnímať sám seba a okolie.

Vždy sa dá vystúpiť z nejakého nesprávneho vzorca, len treba chcieť. Treba vnímať tie správne vzorce a hľadať si v nich to, čo je pre nás hnacím motorom, aby tá zmena mohla nastať. 

Takže nie je to beznádejné?

Nie je to vôbec beznádejné. Nič nie je beznádejné.

Úlohu Anninej matky hrá Ingrid Timková, s ktorou sme sa zamysleli, prečo vzťah dcéry s matkou býva často fatálne až absurdne konfliktný. 

Myslím si, že v našom filme je to svojím spôsobom extrém. Ale keď sa tak človek zamyslí a pozoruje život okolo seba a počúva rôzne príbehy a čo všetko sa deje v živote a vo svete, tak nakoniec zistíte, že existujú aj horšie prípady, ako je to v tomto filme.

Myslím si, že korene konfliktu sú v matke a v jej vzťahu k svojej matke. Takže nejakým spôsobom sa to prenáša z generácie na generáciu. Nie celkom platia vyhlásenia typu „ja to nebudem robiť svojim deťom“.

Mnohí sú odhodlaní, že nebudú opakovať chyby svojich rodičov, svojich matiek a budú sa správať k svojim deťom celkom inak, ale niečo z toho sa tam predsa len dostane. Niekde vo väčšej, niekde v menšej miere.