Dejiny slovenského filmu sa začínajú vlastne filmom československým – tým je Jánošík z roku 1921. Iniciátormi a hlavnými tvorcami tohoto priekopníckeho diela boli síce americkí Slováci – bratia Siakeľovci a producent Daniel Závodný – ale predstaviteľom Jánošíka bol český herec Theodor Pištek a veľká časť štábu tiež pochádzala z Česka.
Tak sa začala vyše storočná kľukatá spolupráca slovenských a českých filmárov. A možno práve tento projekt symbolicky ilustruje historickú nevyhnutnosť prepojenia dvoch kinematografií.
Hoci po filme Jánošík prevládla tendencia separátnej filmovej tvorby, po roku 1989 sa vrátila prirodzená potreba vzájomnej spolupráce. Samozrejme, s novými spoločenskými pomermi nastúpili aj nové ekonomické pravidlá, ktoré zasiahli československú filmovú tvorbu doslova drasticky.
Pre ponovembrový kapitalizmus sa stala filmová tvorba zbytočnou záťažou a spoločnosť ju v 90tych rokoch odsunula na samý okraj svojho záujmu. Bol to len logický výsledok politicko – ekonomického vývoja – staré socialistické financovanie filmovej tvorby zaniklo a nové „kapitalistické“ ešte nevzniklo. V tom období boli záchranou pre českých a slovenských filmárov americké filmové štúdiá. Tie už koncom 80tych rokov minulého storočia našli v Prahe vynikajúce podmienky na nakrúcanie aj náročných filmových projektov (Amadeus). Hlavnými benefitmi boli nielen nižšie finančné náklady, ale aj skvelé profesionálne zázemie v barrandovských filmových štúdiách. Tie bezpochyby patria medzi najvýznamnejšie v Európe a ich história výstižne odzrkadľuje vývoj československého filmu.
Pre lepšiu orientáciu si urobíme malý dejepisný prehľad.
Myšlienka vybudovať moderné filmové štúdiá v Prahe vznikla vďaka bratom Milošovi a Václavovi Havlovcom (otec a strýko bývalého prezidenta Václava Havla). Inšpirovali sa návštevou hollywoodskych štúdií a rozhodli sa vybudovať podobné zázemie pre český film.
Výstavba Barrandova sa začala v roku 1931 a prvé ateliéry boli dokončené v roku 1933. V 30. rokoch tu vzniklo množstvo populárnych filmov s hviezdami ako Oldřich Nový, Adina Mandlová či Lída Baarová. V tom čase filmová tvorba na Slovensku prakticky neexistovala, hoci tu už evidujeme niekoľko česko – slovenských „koprodukcií“, napr. nakrúcanie ďalšieho Jánošíka pod taktovkou českého režiséra Martina Friča, či národopisné dokumenty českého etnológa a filmára Karla Plicku. Paradoxne sa slovenská kinematografia začala konštituovať až v priebehu druhej svetovej vojny. Bola však výrazne ovplyvnená politickými a spoločenskými pomermi spojenými s existenciou Slovenského štátu, ktorý vnímal film predovšetkým ako významný nástroj propagandy a kultúrnej politiky režimu.
Samozrejme, vojnové podmienky neobišli ani Barrandov. Počas nacistickej okupácie boli ateliéry zabavené a využívané nemeckou UFA (Universum Film AG). Tieto roky priniesli technologický pokrok, ale aj cenzúru a propagandistickú tvorbu.Po vojne po obnovení Československej republiky boli Barrandovské ateliéry znárodnené a začlenené do štátneho filmového podniku.
Prvé povojnové roky filmárom veľmi nepriali, spoločnosť mala iné priority. Keď sa už niečo nakrúcalo, prednosť mala vojnová téma a tak sa v roku 1948 podarilo vytvoriť prvé „čisto“ slovenské filmové dielo Vlčie diery. A o rok na to komunistická vláda rozhodla postaviť v Bratislave na Kolibe centrum filmovej produkcie podľa vzoru na pražskom Barrandove. Odvtedy sa sa slovenská filmová tvorba postupne osamostatňovala od svojich českých patrónov, na Kolibu prichádzali absolventi pražskej FAMU, neskôr bratislavskej VŠMU a v slovenskej filmárskej obci začali pracovať talentovaní profesionáli.
Počas svojej 40 ročnej existencie Štúdio Koliba vyprodukovalo stovky hraných a dokumentárnych filmov, z ktorých mnohé z nich patria medzi skvosty nášho kultúrneho dedičstva. Treba podotknúť, že počas tých štyroch dekád iba zriedkavo došlo ku koprodukcii medzi Barrandovom a Kolibou. Áno, raz za čas si zahral slovenský herec/herečka v českom filme, alebo opačne. Ale len málokedy vznikla spoločná dramaturgia a štáb…
Pád komunizmu sa socialistická schéma štátneho financovania filmovej tvorby pomerne rýchlo rozpadla. Barrandov aj Koliba postupne prepúšťali svojich zamestnancov a samotné štúdiá prešli privatizáciou. A hoci sa v roku 1993 Československo rozdelilo, proces privatizácie prebiehal v oboch republikách približne v rovnakom čase, navonok aj za tých istých podmienok, ale s odlišným výsledkom. Zatiaľ čo majiteľmi Barrandova sa stali podnikatelia z oblasti filmovej výroby, mečiarovská vládna garnitúra prihrala Kolibu svojim príbuzným a kamarátom.
Iróniou bolo, že aj keď sa česká aj slovenská pôvodná filmová tvorba utlmila na minimum, skoro na nulu, v oboch krajinách sa nakrúcalo a to najmä vďaka západným producentom, najmä americkým. Tých prvých doviedol do Prahy Miloš Forman ešte v 80tych rokoch a v nasledujúcej dekáde už Barrandov pripomínal hollywoodsku filiálku.
Koliba sa tiež sľubne rozbehla – nakrúcali sa tu veľkofilmy ako Dračie srdce, Kull dobyvateľ či Povstanie. Lenže postupne sa ukázalo, že majitelia kolibských štúdií majú celkom iné zámery, než oživiť na Slovensku filmovú tvorbu – časť pozemkov predali realitnému sektoru a budovy prenajali. Medzi inými nájomníkmi tu sídli aj televízia JOJ.
Medzitým sa stal Barrandov významnou súčasťou globálneho filmového priemyslu. Zatiaľ čo na Kolibe chátrali štúdiá, v skladoch sa rozpadávali vzácne kostýmy a rekvizity, barrandovské štúdiá sa modernizovali. Dnes smelo konkurujú podobným štúdiám v celosvetovom meradle, pri čom však ich úloha zďaleka nie je obmedzená len na služby pre solventných zahraničných zákazníkov.
Barrandov je v súčasnosti organickou súčasťou českej audiovizuálnej tvorby. Vedenie barrandovských štúdií citlivo rozlišuje medzi biznisom a kultúrnymi potrebami spoločnosti. Preto sa tu nakrúcajú aj filmy domácich autorov, kde sa viac oceňuje kultúrna hodnota projektu a nie podnikateľský zisk.
Odmenou pre Barrandov potom býva medzinárodná prestíž úspešných českých filmov. Naposledy to bola snímka Vlny, ktorá popri vysokej diváckej návštevnosti získala aj lichotivý stupeň nominácie na Oscara. No a práve tento projekt je modelovým príkladom súčasných koprodukcií českých a slovenských filmárov.
Český producent príde s projektom na Státní fond pro audiovizi a keď je úspešný, spravidla osloví potencálneho slovenského koproducenta, aby doplnil chýbajúcu časť rozpočtu. Slovenský koproducent podá žiadosť na Audiovizuálny fond a keď uspeje, stane sa minoritným koproducentom filmového diela. V praxi to znamená, že popri finančnom príspevku sa súčasťou koprodukcie stane aj niekoľko tvorcov – obvykle sú to dvaja – traja herci, kameraman, prípadne scénický alebo kostýmový výtvarník. Vo výsledku sa však často takýto koprodukčný film označí ako „český“.
Exemplárnym prípadom je práve spomínaný film Vlny, ktorý väčšina médií uvádza ako český. Napr. denník SME píše 17.12. 2024 článok s titulkom: „Česká snímka Vlny sa dostala do užšieho výberu na Oscara za najlepší zahraničný film“. Slovenská Wikipedia píše: „Vlny je český film…“.
Taká je realita, v ktorej žijú slovenskí filmári – v minorite. Nemusia, keď nechcú. Ale tí, ktorí chcú, hovoria: Lepšie byť v minorite, ako nebyť vôbec.
K téme minoritných koprodukcií vám odporúčame do pozornosti náš archívny rozhovor s bývalým riaditeľom Audiovizuálneho fondu Martinom Šmatlákom z februára 2022
