Slnko v sieti za rok 2025 – kontinuita aj komunita

Pätnáste vyhlasovanie národných filmových cien Slnko v sieti sa uskutočnilo vo štvrtok 9. apríla v Starej Tržnici v Bratislave. Neobvyklé podmienky jeho odvysielania prostredníctvom streamingu sú len špičkou ľadovca súdržnosti slovenskej filmárskej obce. Jej najkrajším a najmarkantnejším dôkazom boli v prvom rade filmy, okolo ktorých sa celý večer točil. Ich rôznorodosť, odvaha ísť zas o krok ďalej – tematicky, geograficky či tvorivo, poukazujú na to, že slovenskému filmu sa podarilo prekonať dlhé ťažké obdobie, a dnes plnohodnotne stojí na vlastných nohách. Naša kinematografia dnes znesie aj porovnanie, ale je zrejmé, že porovnávať sa vôbec nemusí.

Lokálne aj univerzálne

Najviac ocenení získali snímky Otec a Potopa. Otec napokon aj Slnko v sieti za najlepší hraný film, zatiaľ čo Potopa Cenu divákov pre najobľúbenejší slovenský film za rok 2025. Oba filmy sú svojim vlastným originálnym spôsobom intímne, oba svojou odvahou zobrazovať krehkosť autenticky silné. Ich herecké obsadenie zároveň poukazuje na to, že slovenský film sa plnohodnotne rozvíja aj v registri tvorivých postupov: zatiaľ čo v Otcovi sa objavili žiarivé mená súčasnej hereckej generácie, často obsadzované a v našom filmovom kontexte skutočne hviezdne, Potopa spája profesionálnych hercov s amatérmi, a to výsostne úspešne. Milan Ondrík získal za svoju rolu v Otcovi Slnko v sieti za najlepší mužský herecký výkon v hlavnej úlohe, zatiaľ čo v ženskej kategórii si ocenenie odniesla mladá neherečka Sára Chripáková z Potopy, ktorá svojim výkonom vyrazila dych snáď aj sebe samej. Jej výkon je krásna ukážka sily tvorivosti, jej civilný prejav pre preberaní ceny zase skromnosti, ktorá tvorivosť umožňuje. Potopa si odniesla aj Slnko v sieti za najlepší mužský herecký výkon vo vedľajšej úlohe pre Vladimíra Čemu, zatiaľ čo ženská obdoba ocenenia putovala do rúk herečky Juliány Brutovskej za vedľajšiu úlohu vo filme Karavan.

Filmoví herci majú výsadné postavenie mediátorov medzi tvorcami a divákmi, a víťazná štvorica (ale aj ostatní nominovaní) sú dôkazom toho, aké rôznorodé úlohy a teda spôsoby priblíženia sa obecenstvu prostredníctvom obsadenia slovenský film dokáže ponúknuť. V prípade ženského ocenenia za najlepší výkon vo vedľajšej úlohe sa objavil navyše milý moment poukazujúci na zmysel generačného prepojenia a jeho schopnosť vytvárať podhubie pre nové talenty: spolu s Juliánou Brutovskou bola na Slnko v sieti v kategórii za najlepší ženský herecký výkon vo vedľajšej úlohe dvakrát nominovaná jej mama, predovšetkým divadelná herečka (a právom divadelná hviezda) Jana Oľhová. Preberanie ocenenia navyše prinieslo aj smutno-smiešny okamih Brutovskej glosy smerovanej na svojho otca režiséra, respektíve na jeho rozporuplné pôsobenie v organizačných štruktúrach slovenského umenia.

Trailer filmu Karavan:

Neviditeľní, ale prítomní

Najväčší mediálny priestor z minuloročných filmov pochopiteľne získali tie, ktoré sa venovali známym osobnostiam slovenskej histórie – predovšetkým Karolovi Duchoňovi ale i Ondrejovi Nepelovi. Obom sa podarilo niektoré nominácie premeniť. Vizuálne skutočne precízny Nepela bol ocenený za najlepšie kostýmy (Helena Tavelová), vizuálne efekty (Andrea Shaffer, František Štěpánek, Michal Křeček) a najlepší filmový strih (Roman Kelemen). Duchoň zase za najlepšie umelecké masky (Martin Jankovič, Michaela R. Kicková, Zuzana Zvonár). Oba filmy sú už z podstaty veci vizuálne veľmi prepracované a atraktívnosti ich námetov zodpovedali aj ostatné remeselné zložky či obsadenie. Nie je výnimkou že divácky populárna téma zatieni zdanlivo menej atraktívne snímky, preto sa snáď dá chápať relatívne nízky počet ocenení pre tieto dve diela ako znak toho, že aj hlboko civilné a “nenoblesné” filmy ako Potopa sa vedia v našom audiovizuálnom prostredí svojím remeselným vyhotovením vyrovnať filmom od ktorých sa prvotriedne remeslo očakáva.

Trailer filmu Nepela:

Sú totiž práve tieto neviditeľné profesie, ktoré robia dobrý film dobrým, a tvoria zároveň poctivý základ filmárskej komunity postavenej na spoločnej mravčej práci skrytej verejnosti. Slnko v sieti za najlepší kameramanský výkon si odniesol poľský kameraman Adam Suzin za film Otec, ktorý mal nomináciu aj za kameramanskú prácu na filme Nepela. Slnko v sieti za najlepší filmový zvuk zase získal film Potopa a celý medzinárodný tím jeho zvukových majstrov (Bohumil Martinák, Ivan Ďurkech, Quentin Colette, Renaud Guillaumin). Milé okamihy preberania týchto cien poukázali na spojenia a vzťahy ktoré poctivá spolupráca na filme vytvára. Nie sú maličkosťou – robia dobré meno nášmu filmu a tvorcom vo svete a umožňujú zdokonaľovať sa a potencionálne vytvárať plodné koprodukčné platformy pre ďalších filmárov.

Trailer filmu Otec:

Potopa získala aj Slnko v sieti za scénografiu, ktoré putovalo do rúk Juraja Kuchárka (nominovaného aj za film Duchoň). Umelecká výzva v prípade tohto filmu bola niekoľkonásobná (dobovou civilnosťou, atraktívnou obyčajnosťou, autenticitou) a je dobré vedieť, že slovenskí filmári majú aj záujem aj schopnosti naplno sa tvorivo angažovať na tak širokom tvorivom registri. Suma sumárum, nominované aj ocenené filmy poskytli dôkaz aj o remeselnej životaschopnosti slovenského filmového prostredia, vytváraného – jednoducho ale pravdivo povedané – pracovitosťou a skromnosťou. Prianím ostáva, aby sa aj široká verejnosť mala možnosť a chcela o túto nemedializovanú stránku filmu zaujímať, a rozhodnutie Slovenskej televízie neodvysielať slávnostné odovzdávanie cien je nielen slabým pokusom vyhnúť sa kritike (ktorá má právo, ak nie povinnosť byť verbalizovaná) ale ešte závažnejšie: previnením sa voči množstvu kvalitných strihačov, kameramanov, kostymérov a profesionálov v iných umelecko-remeselných kategóriách, bez ktorých by audiovízia nebola možná, a ktorí svoju prácu vykonávajú prvotriedne vo finančne skutočne nezaujímavých podmienkach. Len preto, že im záleží na slovenskom filme.

Trailer filmu Potopa:

Scenár – špecifická sila neviditeľného

Ocenenie za najlepší filmový scenár si odniesla trojica scenáristov Dominika Udvorková, Martin Gonda, Martin Šuster za snímku Potopa. Je významné aj v tom, že ocenený tím scenáristov v celovečernom filme debutuje (pričom režisér filmu Martin Gonda je i debutantom na poli filmovej réžie), a je to veľmi príjemné pripomenutie zmysluplnosti energie, ktorú slovenskí scenáristi svojej práci venujú bez ohľadu na prestíž či ohodnotenie, ktorých sa im skôr nedostáva. Je zároveň dobré vidieť, že slovenský produkčný systém dokáže takéto debutové, ale tvorivo kvalitné projekty podporiť, doviesť ich v prvom rade do kín a napokon aj formálne oceniť.

Špecifickosť scenáristiky a dramaturgie, a vôbec náročnosť stojacu za každou, aj malou filmovou produkciou či tvorivým osudom boli však v tento večer pomenovaná pomerne dôrazne: Slnko v sieti za výnimočný prínos slovenskej audiovizuálnej kultúre si odniesla slovenská filmová scenáristka, dramaturgička, obľúbená a medzinárodne oceňovaná pedagogička Zuzana Gindl-Tatárová, v zahraničí vnímaná v prvom rade ako neúnavná propagátorka nielen slovenského filmu ale hlavne slovenských filmárov a študentov. Uznanie konečne aj na domácej pôde nie je po toľkých rokoch z núdze cnosťou: fakt, že sa udialo v najproduktívnejšom roku novodobého slovenského filmu, je snáď ocenením najlepším, množstvo nominovaných a prítomných filmárov totiž prešlo liahňou tvorivo-analytických seminárov Zuzany Gindl-Tatárovej na VŠMU. Slnko v sieti spoluzakladala a presadila, a fakt, že jej ocenenie sa podarilo odovzdať aj prijať bez zbytočného pátosu, dostatočne komunikuje ako veľmi je so slovenským filmom spätá: aj napriek svojim medzinárodným spojeniam je v ňom skutočne doma.

Keď to do seba zapadne

Slnko v sieti za najlepšiu filmovú hudbu získal Jonatán Pastirčák za snímku Otec. Tento film, po formálnej stránke na jednej strane špecifický, na druhej kompaktný, si napokon odniesol aj Slnká v sieti za najlepšiu filmovú réžiu pre Terezu Nvotovú a za najlepší hraný film pre producentov Veroniku Paštékovú a Antona Škreka. Otec je výsledkom niekoľkoročnej práce ktorá presahuje samotný rámec svojho námetu a realizácie – aby bolo možné zostaviť profesionálny filmový štáb pre žiadúce spojenie autorstva a prvotriedneho remesla, je potrebné budovať dlhé roky nielen svoj talent a schopnosti, ale aj produkčné (a koprodukčné) zázemie. Otec je dôkazom, že takého dlhodobé zretie svoje ovocie prináša, a jeho úspech u akadémie je nielen ocenením kvalít jeho tvorcov, ale aj prísľubom pre ich ďalší zmysluplný tvorivý, remeselný aj producentský vývin.

Takýmto prísľubom sú, hoci každé svojim spôsobom, aj niektoré iné ocenenia: Cenu v kategórii Najlepší krátkometrážny hraný alebo dokumentárny film získala Eva Sajanová za svoj dokumentárny film Ako počúvať fontány, a zastúpila tak slovenské filmové študentstvo, a teda nadchádzajúcu generáciu slovenských filmárov.

Trailer filmu Ako počúvať fontány:

Dôraz na dôležitosť podnetného akademického prostredia sa niesol celým večerom, keďže väčšina prítomných boli absolventi Vysokej školy múzických umení v Bratislave, a teda študentmi staršej generácie slovenských filmových profesionálov. Na Slnku v sieti sa objavuje však aj kategória pre najlepší televízny film / minisériu / seriál, ktorá zase poukazuje na to, že súčasťou zdravého audiovizuálneho prostredia je aj televízia. Cenu získala miniséria Moloch v réžii Lukáša Hanuláka a je zaslúženým zadosťučinením aj pre tie ročníky bývalých študentov školy, ktoré mali príležitostí menej, ale napriek tomu sa im podarilo slovenskú televíznu tvorbu pozdvihnúť od púhej výroby na skutočnú tvorbu.

Napredujúce (už) stálice

K tejto generácii patrí aj dokumentarista Miro Remo, ktorého hviezdna trajektória do istej miery vychádza z, do istej prekračuje základy, ktoré súčasným tvorcom pred dvoma dekádami vytvoril slovenský dokumentárny film. Jeho snímka Raději zešílet v divočině, ktorá zasiahla z pochopiteľných dôvodov predovšetkým český filmový trh, ho definitívne udomácnila už v kategórii, kde sa uvádza najprv meno, až potom profesia. Jedným dychom však treba dodať, že všetky tri nominácie v tejto kategórii (Akcia Monaco, Letopis, Raději zešílet v divočině) sú dôkazom silnej autorskej aj produkčnej základne, ktorej sa slovenský dokument teší (pričom opäť: bola postavená v neľahkých časoch na dlhodobej poctivej práci slovenských tvorcov).

Trailer filmu Raději zešílet v divočině:

Podobne čisté postavenie má v našej audiovízii aj animovaná tvorba, ktorá aj v najťažších časoch vytrvalo produkovala kvalitné filmy. Všetky tri nominované snímky (Lesná päťka – Drahokamy, Príbehy z čarovnej záhrady, Zomrela som v Irpini) poukazujú na energiu, ktorú slovenskej animácii dlhodobo venujú tí, ktorí ju majú radi. Fakt, že dnes môžu slovenskému divákovi ponúknuť domáci celovečerný animovaný film, si sám zaslúži ocenenie za pokornú vytrvalosť. Slnko v sieti za najlepší animovaný film si odniesla snímka Príbehy z čarovnej záhrady režiséra Patrika Pašša mladšieho a jeho medzinárodného tímu.

Trailer filmu Príbehy z čarovnej záhrady:

Životaschopný, odhodlaný, v ťažkých časoch

Pätnásty ročník národných filmových cien Slnko v sieti a nominované filmy sú dôkazom toho, že slovenskému filmu v minulosti síce mohli chýbať financie, nikdy mu však nechýbali talentovaní a pracovití filmári. Svoju súčasnú komunitu si vytvorili postupne sami a dokázali, že ju sú ochotní udržiavať aj v podmienkach neprajných. Podľa očakávaní počas večera viackrát zazneli výhrady voči snahám o zneviditeľnenie ich názorovej autonómie, avšak najsilnejším momentom (a mementom) ostal film sám. Ostáva len dúfať, že je domáca filmárska komunita natoľko silná, aby počet jej filmov aj divákov mohol naďalej rásť. Pretože to je to spojenie, ktoré robí audiovizuálne prostredie ultimátne zdravým – z divákov robí súčasť filmového prostredia a z filmárov súčasť verejnosti.

13.04.26 Mira Milová