Letopis je kronika. Kľúčová bola pri jeho tvorbe sloboda – hovorí režisér Martin Kollar

Jednou z filmových noviniek, ktorá aktuálne beží v slovenských kinách, je druhý celovečerný dokumentárny film Martina Kollara – Letopis. Jeho prvotná myšlienka vznikla už pred siedmimi rokmi a zámerom Kollara (vtedy ešte v spolupráci s Máriou Rumanovou) bolo natočiť film „pre radosť“.

Od spontánneho nápadu k filozofickej eseji

„Zobrali sme auto a začali sme sa potulovať po Slovensku,“ približuje prvé krôčiky k Letopisu režisér, scenárista a kameraman Martin Kollar. Ako pre Kinoramu prezradil, písal sa vtedy rok 2017 a spolu s Máriou Rumanovou, ktorá krátko predtým dokončila svoj celovečerný úspešný debut Hotel Úsvit, začali zbierať materiál a nakrúcať prvé zábery.

„Na začiatku sme sa bavili aj o téme limitov – lebo v podstate platilo, že nebude žiadny limit na to, čo by bolo vhodné nakrúcať, že je to absolútne otvorená vec, že tá sloboda bola v tomto absolútna. Jediný limit, ktorý v tom čase existoval, bol, že sa to bude nakrúcať na Slovensku,“ doplnil Kollar. Dokončenia spoločného diela s Rumanovou sa však Kollar nedočkal. V roku 2019 slovenskú filmovú scénu zasiahla smutná správa o úmrtí mladej režisérky.

„To, že sa Mária rozhodla ukončiť svoj život, je tragédia pre blízkych, ale zároveň aj veľká strata pre obec filmárov, dokumentaristov. Stratili sme sčítanú, rozhľadenú a inšpiratívnu spolupútničku. Neviem, čo dodať. Je to smutné,“ vyjadril sa vtedy k strate mladého režisérskeho talentu dokumentarista Marek Šulík, ktorý sa pod Letopis podpísal neskôr ako strihač.

Martin Kollar zdedil po Rumanovej roztočený film a dilemu, či v jeho nakrúcaní pokračovať, alebo nie. Covidové obdobie, finančné krízy a v neposlednom rade i vojna na Ukrajine však boli pre filmára jasným impulzom, že dokument musí dokončiť a priniesť divákom ako kolektívny portrét spoločnosti. Po rokoch nakrúcania je výsledkom filozofická esej jemne popretkávaná humorom o každodenných výjavoch podaná cez surreálnu optiku.

Slobodná kronika s pohľadom mimozemšťana

Ako už bolo spomínané, pre scenáristu, režiséra a kameramana Martina Kollara bola pri Letopise kľúčová sloboda vo všetkých aspektoch, nielen v otázke motívu a témy.

„Veľakrát sa mi stalo, že som išiel niečo točiť a cestou som narazil na niečo úplne iné a vykašľal som sa na ten pôvodný plán a prispôsoboval som sa udalostiam alebo okolnostiam, ktoré boli cestou,“ priznáva režisér a zdôrazňuje: „Mňa strašne baví to, že sa človek niekde ocitne a zrazu sa všetko nejakým spôsobom otvorí a aj tá najbanálnejšia vec je veľmi zaujímavá.“

Rodák zo Žiliny označuje Letopis za kroniku momentiek všedných dní, na ktoré sa pozerá akoby pohľadom mimozemšťana, čiže slobodne, s odstupom a až mimoľudským spôsobom. Dokumentárny film nemá hlavného hrdinu, zachytené sú v ňom čriepky každodenného života množstva postáv a zaznamenané absurdné rutiny súčasnej slovenskej spoločnosti i zvláštne zvyky plné protikladov. Na jednej strane sa totižto opierame o systémy, ktoré jedným dychom spochybňujeme.

„Mám pocit, že tento film, má v sebe zaujímavú kvalitu (tak by som to nazval) – že v akom rozpoložení ho človek pozerá, v takom ho uvidí. A ja viem, že je to trúfalé žiadať od diváka, aby si pozrel film viackrát za sebou, ale už som si to všimol na pár ľuďoch, s ktorými som sa rozprával, že keď ten film videli v skoro dokončenej verzii pred rokom a videli ho napr. na počítači a potom ho videli v kine a v úplne inej nálade, tak vlastne videli iný film. A možno si ani neuvedomili, že to nie je kvôli filmu, ale že je to kvôli nim,“ uzatvára Kollar.

Sedemdesiatminútový slovenský-český koprodukčný dokument Letopis vznikol v koprodukcii s STVR a ďalšími partnermi. Svetovú premiéru mal na Medzinárodnom festivale dokumentárnych filmov Visions du Réel vo švajčiarskom Nyone, kde ho uviedli v súťažnej sekcii stredometrážnych a krátkych filmov.

Krátko pred uvedením v kinách získala filozofická snímka Martina Kollara hlavnú Cenu Literárneho fondu Cinematik.doc na 20. ročníku festivalu Cinematik v Piešťanoch.

Oceňovaný fotograf, filmár, režisér…

Martin Kollar je nielen scenáristom, režisérom a kameramanom, ale aj veľmi úspešným a oceňovaným fotografom. Jeho tvorba bola prezentovaná na výstavách po celom svete a aj patrične odborne ohodnotená. Kollar držiteľom viacerých prestížnych ocenení ako napríklad FujiFilm Euro Press Award, Oskar Barnack Award, Czech Press Photo, Prix Elysée z Lausanne či Backlight Photography Award.

Absolvent VŠMU na katedre kameramanskej tvorby sa podieľal na výrobe krátkometrážnych filmov už počas svojich vysokoškolských štúdií a z tohto obdobia pochádzajú jeho študentské snímky O troch dňoch v Jasovskom kláštore a Milenci bez šiat.

Ako kameraman sa podpísal pod viaceré oceňované hrané i dokumentárne filmové tituly, na ktorých spolupracoval s Generáciou 90. S režisérom Robertom Kirchhoffom sa podieľal na filmoch Otvorené okná a Hej, Slováci a s Ivanom Ostrochovským na sociálnej drame Koza, za ktorú si prevzal o. i. ocenení i Národnú filmovú cenu Slnko v sieti. S režisérom Petrom Kerekesom natočil Ladomirovské morytáty a legendy a Most Márie Valérie, rovnako aj celovečerný filmAko sa varia dejiny, poviedkovú snímku Zamatoví teroristi i film 66 sezón, za ktorý si v roku 2003 prevzal cenu Asociácie slovenských kameramanov Kamera v kategórii televízny film a videofilm. Divákom budú nepochybne známe i filmy Cenzorka, Je to vo hviezdach či BATAstories.

Martin Kollar debutoval ako režisér v roku 2012 krátkometrážnym autobiografickým filmom Autoportrét – Martin Kollar, ktorý vznikol v rámci cyklu Fotografi. Pozornosť odbornej poroty i divákov zaujal naplno po režisérskej stránke o štyri roky neskôr stredometrážnym dokumentárnym filmom 5. október.